Pustáky – otvorená rana našich vinohradov

Oct 26

Pusták nie je len zarastený kus pôdy, nie je to iba zanedbaný vinohrad, ktorý niekto nechal napospas osudu – pusták je rana v krajine, ktorá sa každým rokom zväčšuje a požiera to, čo generácie pred nami budovali s trpezlivosťou, prácou a odhodlaním.

Stačí sa prejsť po svahoch nad Modrou – vedľa krásne obrobených viníc uvidíte zarastené plochy, kde vinič už dávno prehral boj s burinou, kríkmi a náletovými stromami. Kde kedysi stáli rady viniča, dnes šarapatí divá príroda. Nie je to romantická divočina, ale znak zanedbania. Miesta, kde sa stratila ľudská práca, vôľa a zodpovednosť.

Pusták je tichý nepriateľ. Navonok vyzerá len ako húština. Ale v skutočnosti je to nepreniknuteľné bludisko šípových krov, zdroj chorôb, útočisko pre škodcov a brána, cez ktorú sa problémy šíria ďalej do okolia. Je to rana, ktorá nebolí iba majiteľa, ale aj jeho susedov – a napokon celé vinohradníctvo.

Ako sme sa k pustákom dopracovali

Vinohrady boli po stáročia základom života v Modre a v celých Malých Karpatoch. Každá rodina mala svoj kúsok vinice, o ktorý sa starala a z ktorého žila. Vinohrad nebol len zdroj obživy, bol to znak identity, hrdosti a tradície.

Potom však prišli zmeny.

Kolektivizácia v 50. rokoch vzala ľuďom ich vinice. Pôda prešla do družstiev a čo nebolo obhospodarované centrálne, upadlo.
Po roku 1989 sa vinice vracali späť dedičom. Lenže vlastníctvo sa rozdelilo na drobné parcely, kde často figurovali desiatky spoluvlastníkov. Dohodnúť sa, kto bude investovať a pracovať, bolo takmer nemožné.
Starší hospodári stratili silu. Mladí často nemali záujem pokračovať – alebo odišli za inou prácou.

A tak sa postupne z viníc stávali pustáky. Nie vedome, nie zámerne – ale vinou histórie, rozdrobenosti a nezáujmu.

Terasovanie – pozostatok násilných zásahov

Na rozdiel od iných vinohradníckych krajín, v Modre a Malých Karpatoch sa historicky vinice pestovali prirodzene na svahoch, bez veľkých terás. Terasovanie sa sem dostalo až počas komunizmu, keď sa vo veľkom buldozérmi upravovali celé svahy, aby vznikli veľkoplošné vinohrady pre družstvá.

Pri týchto zásahoch sa zničilo množstvo pôvodných prvkov krajiny – staré chodníky, cesty, remízky, dokonca aj historické usporiadanie parciel. Výsledok boli síce rovné plochy, ale náročné na údržbu a odkázané na ťažkú techniku.

Dnes, keď tieto „socialistické terasy“ zostali bez hospodára, sú z nich najrýchlejšie pustnúce vinohrady. Zarastajú burinou a kríkmi, erodujú a menia sa na obrovské pustáky, ktoré ohrozujú celé okolie.

Čo pusták spôsobuje

Pusták nie je neutrálny. Nie je to len „príroda, čo si berie svoje“. Je to zdroj ohrozenia pre všetkých okolo:

Rozsieva choroby. Peronospóra, múčnatka, botrytída – všetko tu má útočisko. Z pustáku sa infekcia šíri ďalej, do zdravých vinohradov.
Ukryje škorcov a zver. Jelene, diviaky aj škorce si v pustákoch nájdu bezpečný úkryt. A odtiaľ vyrážajú rabovať do vinohradov, kde ľudia ešte bojujú.
Rozmnožuje invázne rastliny. Náletové dreviny a buriny rýchlo prerastajú pôdu, dusia pôvodné rastliny a menia tvár krajiny.
Kazí obraz a odvahu. Krajina, ktorá mala byť živou vinicou, sa mení na hanbu. A odrádza tých, ktorí by ešte chceli vinohradníčiť.

Pusták je ako diera v streche – nielenže sám o sebe nič neprodukuje, ale zároveň ničí aj to, čo ešte drží pohromade.

Najnovšia hrozba: zlaté žltnutie viniča

Ako keby nestačili tradičné choroby, dnes sa k nim pridáva aj zlaté žltnutie viniča. Smrteľná choroba, ktorá vinič zabíja pomaly, ale neodvratne. A pustáky sú ideálnym miestom, odkiaľ sa šíri ďalej. To nie je problém jedného majiteľa. To je problém nás všetkých.

Ak nevládzeš, prenechaj to mladým

„Ak nevládzeš, daj to mladým. Ak už nemáš silu a prostriedky, nechaj vinohrad tým, ktorí ešte vládzu. Nenechávaj vinohrad zomrieť. Lebo pusták nie je len tvoja vec. Pusták je problém celej krajiny, celej komunity.“